Flying Fenix

Kapitola 7.


Klopanie na dvere mojej izby bolo najprv tiché, až som si myslela, že je to stále len sen. Potom začalo byť vtieravé a uvedomila som si, že predsa len je reálne. Pretrela som si oči a pomaly sa začala tmoliť z postele. Medzi tým už do izby vošla Eve, ktorá nečakala na povolenie.
„Čau.“
„Bré ránko. Kde sú všetci?“ spýtala som sa a posadila na posteli. Eve si prisadla a naliala mi džús do pohára, ktorý našla na stolíku.
„Je obed, ale to je detail,“ uškrnula sa a poznamenala, „neviem kde všetci sú, no kde je jeden konkrétny človek, to by som vedela,“ chvíľu mi trvalo, kým mi došlo o kom hovorí. Pozrela som na ňu so zdvihnutým obočím. „Včera ťa sem spiacu doniesol. No, povedal len dve veci; že si ťažká, a že sa musí vrátiť naspäť ku Siriusovi, lebo si tam nechal nejaké knihy, keďže sa nedalo niesť aj teba, aj knihy naraz. A potom ťa uložil a odišiel.“
Len som mlčky pozerala na moju kamošku. Okrem „Aha,“ ma nenapadlo nič iné čo na to povedať. Super… som ťažká, kompliment to síce nie je, ale keďže ma niesol cez pol mesta. Ale prečo ma preniesol? Prečo ma nenechal vo veži, veď toľkokrát som tam prespávala. Neznášam takéto bláznivé vnútorné rozhovory. Kým som rozmýšľala, Eve hodila na posteľ asi štyri páry nohavíc, dva svetre a zopár tričiek.
„Prezradíš mi, čo robíš?“
„Ideš naspäť do veže, nie?“ nebola to otázka, skôr oznam. „Hm, nie v týchto vyzeráš divne. Takže, tu máš,“ vrátila hnedé nohavice do skrine a podávala mi modrý sveter a tmavomodré gate.

Ako som išla k veži, neustále som preklínala Eve, ktorá ma nielenže vybavila neskorým obedom pre Siriusa a Freda; veď prečo sa neotráviť, ale aj “skvelými radami“, pri ktorých som sa smiala a miestami až červenala. Samozrejme, že obaja sedeli na gauči a pozerali čo sa deje dole.
„Ha! Vravel som ti, že vyhrá Anglicko. Takže… oh! Čauko Sav, ako?“
„No, chvíľu vám trvalo, kým ste si ma všimli. Čo to pozeráte?“
„Harry šiel na metlobalový zápas, tak sme sa stavili, kto vyhrá,“ objasnil mi Sirius.
„I tak, hovorím, že ten odrážač, nehral na 100%, takže naša stávka by mala byť označená ako neplatná,“ prehovoril dosť otráveným hlasom Fred. Sadla som si na okraj pohovky vedľa neho a štuchla som ho do rebier.
„O čo také dôležité ste sa stavili?“ uškrnula som sa. „A aby som nezabudla, Eve vám posiela obed.“
„Obed? Od Evelin?“ spýtal sa trochu neveriacky Sirius, „radšej nie, vďaka.“
Zasmiala som sa a temer padla z gauča. Fred na nás pozrel trochu nechápavo.
„Veď, keď naposledy niečo varila bolo to výborné.“
„Lenže to bol ojedinelý prípad a určite jej pomáhal ten jej Jared. Normálne, všetko čo navarí, buď vyzerá, alebo chutí…“ Sirius zjavne nevedel nájsť správne slovo ako to opísať, „nebezpečne. Človek by sa mohol vážne otráviť,“ dopovedala som zaňho. Fred vyzeral, že pochopil a začal sa s nami smiať na účet Eve. Ako som sa smiala, neudržala som rovnováhu a spadla som na gauč, presne na Fredove kolená. To vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu.
„I-idem urobiť čaj,“ vysúkala som zo seba a snažila som sa vstať.

V penzióne bolo rušno, no vďaka tomu, že som mala službu mi väčšina dala pokoj na uvarenie obedu. Len Amai sa okolo mňa motala, a viac zavadzala než pomáhala.
„Slečna Savannah? Prečo ma nikdy nevezmete zo sebou? Vždy len s Fredom odídete za pánom Siriusom,“ durdila sa. Vyzerala ako bábika, síce trochu pokazená, lebo vraštila čelo.
„Dnes už budem celý deň len a len s tebou,“ usmiala som sa a ubezpečila ju. Dokončila som polievku a skontrolovala druhý chod. Poslala som Amai, nech zavolá ostatných ku stolu a do stredu som položila hrniec s polievkou.
„Sav, ak si, si ešte nesadla, podáš mi soľ?“ vykríkla Eve, alebo niekto vedľa nej sediaci. Vzdychla som si, a i keď som už sedela zdvihla som sa a pobrala sa k poličke. Keď som otvorila dvierka, zvreskla som a s otočkou som hlavu zaborila do najbližšej košele, ktorá sa tam aj s jej majiteľom objavili celkom nečakane. Miestnosťou sa ozvala salva smiechu. Opatrne som zdvihla hlavu a pozrela som na poličku. Na špagátiku sa hompáľal obrovský gumový pavúk. Pomaly som sa priblížila k pavúkovi a ťukla doň.
„Dajte to niekto dole,“ s odporom som povedala a otriasla som sa.
„Pre- prepáč, netušil som, že sa až tak zľakneš,“ ozval sa hlas patriaci niekomu v tej košeli. Zdvihla som pohľad a uvidela uškŕňajúceho Freda. „Je to muklovský žart, no zjavne funguje,“ buchla som doňho päsťou a šla som si sadnúť späť ku stolu, no v duši som sa aj ja smiala.
„Hm, inak nacho si vasne piseul? Neovoril si, že bues… celý deň vo veži čítať nejaké knihy?“ opýtala sa s plnými ústami Eve. Karhavo som na ňu pozrela, no i mňa zaujímala odpoveď.
„Temer som zabudol, díky, že si mi to pripomenula!“ treatrálne si odkašlal. „Môj mladší brat a jeho priatelia sa dostali, medzi najslávnejších zo slávnych čarodejníkov, na kartičky z čokoládových žabiek,“ povedal jedným dychom. Tí, čo pochopili, čo sú čokoládové žabky začali výskať a tlieskať. No, ja som sŕkala polievku a nechápavo hľadela na radujúcich sa spolusediacich.
„Čo je? Ty sa netešíš?“ priskočila ku mne nadšená Eve.
„Mno… totižto moc nechápem, čo to znamená. Čo sú vlastne tie čokoládové rybky?“
„Žabky. Začarovaná čokoláda vo forme žaby a k nej je vždy pridaná kartička slávneho kúzelníka a teraz aj Fredových kamošov,“ profesionálnym tónom mi vysvetlila a ja som vyprskla do smiechu.
„Poznám mnoho bláznivých kúzelných výmyslov, no začarovať čokoládu na žabu? To sa tam dole tak nudia, že…“ zmĺkla som, keď som si všimla Fredovho pohľadu. Chcela som vziať svoje slová späť, no to nikdy nejde. „Nemyslela som to tak,“ Fred len mávol rukou, zjavne je ešte stále nadšený zo slávy svojich priateľov.
„Jednu vyrobím, aby si zistila aká je to pochúťka!“ vyhlásil. Ale veď nemôže čarovať a Eve vravela, že je to začarované, pomyslela som si a spomenula som si na knihu, čo som si vzala z knižnice.
„Beriem,“ neveriacky som sa uškrnula.


Prešli dva skoro pokojné mesiace. Fred už vedel naspamäť celý Musefanov denník a i napriek tomu stíhal vyrábať rôzne šialenosti. Neviditeľný atrament, bábiku, ktorá sa vie sama pohybovať. No pravdaže nič kúzelné, pretože jeho prútik bol totižto stále rozlámaný. Dokonca sa mu podarilo odliať z čokolády žabu. Jediný môj úspech bol, že som ho presvedčila aby nenasledoval Musefanov príklad a nepokúšal sa dostať do mesta.
„Sav, nemyslíš, že by si mala prestať s tou knihou, čo si, si doniesla v ten deň ako Fred denník? Pokiaľ nie si s Amai alebo sa nestaráš o veci v penzióne, si zahrabaná do tej knihy. Začínaš pripomínať Freda,“ nechápavo pokrútil hlavou Sirius a odišiel do kuchyne po čaj. „Prečo sa tu nedá zohnať káva? Už mám nočné mory z toľkého čaju.“
„Čaj si tunajší ľudia dopestujú, káva by sa musela dovážať a stála by potom strašne veľa,“ rozhodila som rukami a natiahla sa na gauči. Omylom som kopla do Siriusa, ktorý práve niesol podnos s čajníkom a šálkami. Trochu sa zapotácal a šálky zaštrngali, no Sirius to nejako ustál a rýchlo položil tácku na stôl.
„Hupsik, prepáč,“ poskladala som sa na gauči a odchlipla si z teplučkého nápoja.
„Môžem sa ťa spýtať na jednu vec?“ povedal vážnym hlasom Sirius a sadol si oproti mne. „Viem, že si z jednej z najváženejších rodín, ktoré žijú v centre. A taktiež viem, že ťa z nejakého záhadného dôvodu vyhostili. No ani za svet netuším prečo nezastavíš Freda. Veď to jeho snaženie by mohlo viesť k odhaleniu tvojho sveta, či nie?“ prekvapene som na neho pozrela.
„Ja… pokiaľ by sa mu podarilo prekonať čo len najmenší portál dole, zarazím ho,“ povedala som trochu moc tvrdo. Na chvíľu som sa zamyslela ale predsa len som si spomenula. „Na akadémií bola jedna hodina venovaná i takýmto prípadom. Vždy sa nájdu ľudia, ktorý sa nevzdávajú a pokúšajú sa vrátiť do života. Ich presvedčenie je také veľké, že je jednoduchšie ich podporovať, a ak sa im niečo podarí, okamžite ich treba zničiť. Skoro doslovná citácia z knihy,“ usrkla som si z čaju a pozrela na Siriusa. Tváril sa všelijako len nie nadšene. Možnože som nemala citovať doslovne, napadlo ma temer automaticky, nikdy by som sa neriadila tak blbou poučkou z knihy.
„Dúfam, že to s tým okamžitým zničením si nemyslela vážne,“ ozval sa po hodnej chvíli Sirius, „vieš Fred je jediný… odtiaľ,“ Sirius hľadal slová a po glgu čaju pokračoval, musím priznať, že bolo trochu komické vidieť vyše štyridsaťročného muža, v takejto pozícií, „je to jediné spojivko, ktoré ma uisťuje, že celý môj život nebol len sen...“ Siriusa prerušilo tiché klopkanie. Do izby vošla Eve a v tesnom závese s Amai. Sirius v tom okamihu akoby prepol, všetky vrásky mu z tváre zmizli a nahradil ich láskavý úsmev.
„Tak sa mi zdá, že pre dnešok som svoj kredit na vážne reči dočista minul. Pokecáme zase zajtra, ok?“
„Sirius mal by si sa prestať trápiť, to je jediná rada, ktorú ti môžem dať. Tak Amai, prečo si prišla o hodinu skôr?“ otočila som sa ku dievčatám a Amai mi vyskočila na kolená.
„Vy tri idete na nákupy? Tak to ste mali vyraziť už ráno aby ste boli aspoň do večera späť v penzióne,“ uškrnul sa. „No, bežte už.“
„Nemôžeme. Fred vravel, že sa chce tiež pridať, tak preto sme prišli skôr,“ vysvetlila Eve a so známym zábleskom v očiach na mňa pozrela.


Po vyše trojhodinovom nakupovaní sme sa všetci štyria vrátili do penziónu. Tašky sme zložili v kuchyni a do obývačky sme sa presunuli len silou vôle.
„Čo ste to vy dve vlastne ponakupovali? Mali by vám zakázať vstup do toľkých obchodov, za jeden jediný deň. Veď tie tašky vážia dobrú tonu,“ posťažoval sa Fred, ktorý bol menovaný hlavným nosičom, keď sme vychádzali asi z tretieho obchodu.
„Si príliš krutý, niečo z toho je jedlo, niečo je na udržanie penziónu v akej-takej čistote a niečo sú tvoje hračičky.“
„No, vy sa tu naťahujte, ja už idem spať. Takže brú noc všetkým,“ s úsmevom som popriala, vzala Amai do náruče a odniesla do jej izby. V tej svojej som si sadla na posteľ a začala uvažovať. Sirius ma prinútil myslieť. Zdvihla som sa a zo skrinky vyhrabala dva kúsky papiera a pero. Prvý lístok som napísala takmer bez premýšľania, len ruka kĺzala po papieri. Nad tým druhým som chvíľu váhala, čo napísať, no nakoniec sa slová začali objavovať akoby samy. Letmo som si prešla tých pár viet a so spokojným úsmevom som zavolala na Oestraky. Dva prileteli a ja som im obom na chrbát pripevnila odkazy. Ešte som obom dala zopár príkazov a chvíľu som sa dívala z okna ako odlietajú.