Flying Fenix

Kapitola 6
Drahý denníček,

Celou cestou do knižnice (ešteže bola krátka) rozprával len Fred, a musím povedať, že také bláznivé teórie som v živote nepočula.
„… a police budú určite plné hrubočizných, záhadných kníh, z ktorých každá bude obsahovať iné tajomstvo tohto šialeného sveta.“
„Nevymýšľaj blbosti, je to úplne obyčajná knižnica. Veď sa pozri pred seba.“
„Čo? Myslíš, že táto malá, ... ošarpaná,“ nachvíľu sa zastavil a hľadal správne slová, „napodobenina budovy je tá knižnica, o ktorej si hovorila, že sa tam dozviem všetko?“
Keď som sa na ňu dívala jeho očami, musela som uznať, že mal pravdu. Na prvý pohľad sme stáli pred obyčajným dvojposchodovým rodinným domčekom. Z komína šiel dym a v dvoch - troch oknách sa svietilo.
„Ako to hovoria muklovia? Nesúď knihu podľa obalu? Možno si to už počul,“ s úsmevom som sa vydala do domu. Neobzrela som sa, no niečo mi vravelo, že Fred ide s nedôverou za mnou. Po pár krokoch sme sa ocitli v obrovskej priestrannej hale a naproti nám išla malá, bucľatá, staršia žena.
„Pani Nosteová! Tak rada vás zase vidím!“ objala som ju a otočila sa. „Predstavujem Vám Freda Weasleyho, prišiel pred asi týždňom. Fred, toto je Susane Norsteová, povie ti kde nájdeš knihy, ktoré potrebuješ.“
„Sanny, ty vieš ako to tu chodí. Keď budeš niečo potrebovať opýtaj sa Francoa. Ja pomôžem tvojmu novému priateľovi.“
Priateľovi? zarazila som sa.
„Nie, pani Nosteová. Viete on nie je môj priateľ, je tu síce nový, no nie je môj a ani nový priateľ...,“ začala som koktavo vysvetľovať, no obaja na mňa pozerali ako na blázna. Našťastie mi do reči skočil Fred.
„Viete, potreboval by som knihy o bránach.“
Ďakovne som naňho pozrela a knihovníčka ho už viedla uličkami pomedzi knihy. Ja som šla v mojich detských stopách nájsť knihy, ktoré ma fascinovali, desili, knihy ktoré som milovala a tie, od ktorých som sa nevedela odtrhnúť. Ani neviem ako, trafila som do malého salóniku, kde som si vždy nanosila knihy, sadla na koberec a hodiny čítala. Na polici som našla kôpku kníh a hneď druhá ma zaujala.

Keď som bola niekde uprostred piatej kapitoly nakukla do salóniku pani Nosteová. Nevšimla som si ju dokým sa neozvala.
„Mohla som tušiť, že ťa tu nájdem, no myslela som, že si z toho už vyrástla. No čo, aspoň som sa prešla. Tvoj priateľ, nenašiel čo hľadal a veľmi ho to teda nepotešilo. Poď, zavediem ťa za ním,“ ponúkla sa srdečne.
Vstala som a šla za ňou. Knihu som si samozrejme vzala so sebou. Prešli sme cez muklovskú časť až medzi čarovné objekty, tam som uvidela Freda ležať na chrbte a okolo neho boli na zemi porozhadzované knihy. Pozrela som na pani Nosteovú, no tá mala len výraz: ,,Ja som ti to vravela." Nemo som tam stála a pozerala sa. Po chvíľke si asi uvedomil, že nie je sám. Sadol si do tureckého sedu a pozrel na mňa.

„Toto sú tie pohľady o ktorých som hovorila, braček“, napadlo ma, a skôr než som čokoľvek mohla povedať Fred sa ozval.
„Poviem ti, že nič moc. Prešiel som temer všetko; brány, magické prechody… no všetko to boli len knihy zdola a tak tam nič o tomto svete NEBOLO!“ posledné slovo skríkol a vo mne hrklo.
„Vieš táto knižnica má tri časti. Prvá, temer pri hale je muklovská, druhá oddelená zrkadlom je plná čarodejnej literatúry. Vďaka kúzlu obsahujú všetky knihy, ktoré boli kedy napísane dole na zemi. Každá veta, ktorú položilo ľudstvo na papier je zaznamenaná tu, preto sú obe časti oveľa väčšie ako tá posledná. Sú v nej uložené zápisky z tohto sveta, no nie všetky a je taktiež veľmi nepresná.“ Fred v okamihu vstal a chytil ma za ruky.
„Kde je tá posledná časť knižnice? Musím sa ta dostať!..“
„Nie,“ zasiahla pani Nosteová, „Bez preukazu sa do tej časti nedá dostať ani ja vás tam len tak nemôžem vpustiť. Je to nebezpečné, lebo sú tam zápisky, ktoré by mohli zničiť náš svet...,“ odmlčala sa a vyčítavo na mňa pozrela. Tušila som čo chcela dodať.
,,Nemala si s tým začínať,“ tá veta z nej priam kričala. Odstúpila som od Freda a vložila som malú knižočku, ktorú som dostala od brata pani Nosteovej do rúk. Jej pohľad sa zmenil a na tvári jej hralo prekvapenie.
„Po dvadsiatich rokoch, opäť vojdem do našej časti,“ povedala so slzami v očiach. Prešli sme ku zdanlivému koncu celej knižnice. Na stene bolo plno kresieb zobrazujúcich drakov, jednorožce, no i Smrť, či Zrodenie nového životu. Po chvíli som si uvedomila, že na tróne Smrti je malá škára, do ktorej pani Nosteová vložila preukaz. Medzi Smrťou a Zrodením sa začala vytvárať akási priepasť, z ktorej sa vytvorili dvojkrídlové dvere. Jedna strana čierna a temná, druhá hrala farbami.
„Pôsobivé,“ prehovoril po dlhej dobe Fred. Knihovníčka odstúpila a ja som pomaly vošla dnu, lebo Freda ešte zachytila a poradila mu kde nájde, čo potrebuje. Bezcieľne som blúdila pomedzi policami, miestami som vybrala knihu, prezrela si ju a vrátila späť. Jednu, čo ma zaujala som si vzala a šla pozrieť Freda. Opäť ležal na zemi obklopený knihami, no tentoraz mu na tvári hral až priam nebezpečný úsmev.
„Musím pripustiť, že tento svet je posadnutý bránami a rôznymi prechodmi. Stratil som sa niekde okolo Brán do centra. Bože, nemôžete mať jeden vchod?“
„Nie, pretože celý areál je kruh, viedli by sa neustále spory, kde má byť brána umiestnená.“ pousmiala som sa a vysvetlila v skratke. „Ukáž,“ sadla som si vedľa neho a vzala mu knihu, ktorú práve čítal, „po obvode mesta je 99 brán.“
„A stú zožral drak?“
„Tesne, podľa legendy… áno aj tu máme legendy,“ dodala som pri pohľade na Freda, „podľa legendy bolo brán 100, no tá posledná bola strážená Temnom a preto sa do centra dostali duše kňazov, ktorý i po smrti chceli pomáhať ľudom a ukradli čary ktorými sa dali vytvoriť… kvázi portály medzi týmto svetom a Zemou a mŕtvy by sa mohli navrátiť naspäť, ale i živý by mohli prísť sem.“
„A čo je na tom zlé? Tých kňazov by bolo treba chváliť, podľa mňa urobili všetkým veľkú službu.“
„Možno máš pravdu,“ potichu som pripustila, „sprvu to vyzerá ako úžasný nápad, no po pár mesiacoch by sa rovnováha porušila a zanikol by jeden z tých svetov a potom by bola jedine smrť alebo večný život.“
Zdalo sa, že ma Fred pochopil alebo sa aspoň nechcel hádať a zmĺkol. No len na okamih, lebo v ďalšom skákal po miestnosti. Udivene som sa tomu prizerala, a keď doskákal ku mne, hodil po mne malú knižočku.
„Tam sú všetky odpovede! Našiel som to!“ nechápavo som si začala prezerať prvú stránku knihy. Bola prázdna. Rýchlo som prelistovala celú knihu ale nenašla som v nej ani slovíčko. Žeby sa zbláznil?
„Nepozeraj na mňa akoby som práve zjedol Hypogrifa a poď musím to ukázať Siriusovi!“ nadšene mi podal ruku, pomohol mi vstať a už sme bežali pomedzi regále. Vybrala som preukaz zo štrbiny a stena sa začala pomaly zatvárať. Keď sme prebehli cez halu, započula som ako pani Nosteová kričí niečo o zákaze a vynášaní kníh z tej časti no nejako mi to nepripadalo dôležité. V rekordne rýchlom čase sme sa ocitli vo veži. Sirius niečo vysvetľovať starenke, ktorá asi práve prišla. Keď nás uvidel, bol očividne rád. Okamžite zabudol na starenku a šiel nám naproti.
„Už som si myslel, že ste na mňa obaja zabudli. Poďte, pomôžete mi vysvetliť jednej otravnej babke, že nie je v kvetinárstve,“ i keď to nebolo nijako vtipné, zasmiala som sa a vošla. Ujala som sa starenky a Fred začal Siriusovi vykladať o jeho objave.
,,Toto ma raz zabije, prečo nemôžu umrieť aj s načúvacím strojčekom?" trpko ma napadlo, keď starenka odišla a sadla som si do kresla.
„Mohli by ste mi vy dvaja vysvetliť, čo je úžasné na prázdnej knihe? Pokiaľ tam nechcete sami dopisovať veci, tak je vám zbytočná nie?“ obaja na mňa prekvapene pozreli.
„Teda ako ... podľa mňa je dosť husto popísaná, ale keď myslíš, ...“
„Tiež tam vidím veľa písmenok, z ktorých je poskladaných veľa slov až viet, no vždy je možnosť, že sa mýlim,“ začal obhajovať Fredov nález Sirius a Fred sa k nemu po chvíľke pridal.
„Tak teraz už ničomu nerozumiem. Prečítajte mi z nej niečo…“ napadlo ma v tej sekunde. Fred a Sirius si vymenili veľavravné pohľady a Fred, ktorý knižku nepustil za celý ten čas z ruky začal čítať.
„Devätnásteho marca 1973. Začínam si písať tieto poznámky aby som nezošalel. Aby som nezabudol, volám sa Henrich Musefan. Pred pol rokom ma zastrelili a skončil som tu. Hoci som dúfal, že tentoraz mi povolia hovoriť so tými sestrami, opäť ma vyhodili. Podarilo sa mi dostať cez bránu do stredu a každý deň tam chodievam. Dúfam, že ich stretnem pri prechádzke alebo podobne. Raz predsa musia moju žiadosť vypočuť. Tridsiateho októbra 73. Konečne som sa k nim dostal, tie diabolské sestry boli v záhrade a vôbec sa ma nebáli. Dokonca sa milo (nemôžem uveriť, čo som práve napísal… nie nech to bolo akokoľvek, nebolo to milo) predstavili, že vraj: „Ja som Léthe a toto je moja sestra, dvojča Vitae. Čo si praješ smrteľník?"
V tej chvíli som mal chuť ich obe roztrhať, no nedalo sa. Nemohol som sa pohnúť, a len som pred nimi stál. Po nekonečných troch minútach sa mi vrátila reč, no ešte stále som sa nemohol hýbať. „Som Naywek, a prišiel som vás prinútiť, aby ste ma poslali späť. Nepatrím sem, mám pred sebou ešte dlhý život…“
„Mal si, svoju šancu si premárnil,“ prerušila ma jedna zo sestier. Opäť som stratil reč, no tentoraz i vedomie,“ Fred sa chystal otočiť stránku no ja som sa zamyslela.
„Je tam presne napísané, že ho tie sestry oslovili smrteľník?“
„Áno, poznáš ich? Alebo toho Nayw- niečo chlapíka?“ spýtal sa s nádejou v hlase Fred. No ja som mohla len pokrútiť hlavou.
„Čítaj ďalej,“ vyzvala som ho a Fred s ochotou pokračoval. Sirius v pravidelných intervaloch odchádzal a vo vedľajšej miestnosti vysvetľoval nováčikom… no všetko. Po čase som prestala vnímať čo Fred vravel, len som načúvala jeho hlasu. Hlava mi klesla a ja som zaspala.


„Hm, hm…“
„Čo? Čo sa deje?“ spýtala som sa rozospato, dvihla som hlavu z Fredovho pleca a padla zo mňa vyšívaná deka.
„Dobré ráno, princezná. Ako vidím, moje čítanie je nudné, no tvoj spev to okrášlil.“
„Môj spev?“ v tom okamihu som nechápala už vôbec ničomu. „Veď ja spievať vôbec neviem, a preto ani nikdy nespievam.“
„Dobre, tak spevom to nenazvem, ale také zvuky som ešte nikoho nepočul počas spánku…“ v tej sekunde mi to došlo.
„Počkaj, počkaj. Ja v žiadnom prípade nechrápem!“ začala som sa obraňovať, no sama som o tom nebola veľmi presvedčená. Predsa len nik ma nevidel počas spánku… teda doteraz.
„No tak, neboj, veď to nikomu nepoviem. Veď koľkých ľudí tuná poznám? Si to zrátajme… Sirius, Eve a ten jej kamoš, zopár predavačov a Amai, no tá to asi nepochopí,“ Fred počítal na prstoch a tváril sa akoby to bola strašná veda.
„Neverím ti, tak sa prestaň snažiť. Pokiaľ nemáš dôkaz, tak sa budem tváriť, že tento rozhovor nikdy neprebehol,“ snažila som sa síce, aby to znelo povýšenecky, no asi mi to nevyšlo. Fred sa smial na plné hrdlo a aj Sirius, ktorý prišiel o niečo neskôr a zjavne nevedel o čo ide vyprskol do smiechu. Neubránila som sa a tiež som sa nenápadne začala smiať, no porážku som prijať nechcela. Hodila som do Freda prvý vankúš, ktorý som našla na zemi. Ten mi to oplatil druhým vankúšom a rovnakým veselým útokom. Za pár minút sme sa ocitli v dokonale zasneženej miestnosti, pretože vankúše sa roztrhli a vyletelo z nich bielučké páperie. Chcela som sa postaviť zo zeme, no šmykla som sa na deke a opäť padla na zem. Než som sa spamätala, Fred padol tiež. Lenže na mňa.
„Ahoj,“ šepol a odhrnul mi vlasy z tváre. Usmiala som sa a cítila som ako sa mi do tváre hrnie červeň.
„Ehm, ehm…“ ticho prerušilo Sirius, „I ja som bol mladý a povedzme, že vás chápem, no viete ako dlho budem toto upratovať?“ pomohol Fredovi vstať a ja som sa začala vymotávať z deky.
„Veď ti pomôžeme, tak čo?“ uistila som Siriusa a fúkla do pierka, ktoré som mala zachytené vo vlasoch. Upratovanie nám zabralo asi dve hodiny, keďže asi v polovici sa nám to zase podarilo rozhádzať. Keď už perie bolo na dvoch úhľadných kopách (musela som so sebou strašne bojovať, aby som neskočila do jednej z nich), Fred začal hľadať denník Musefana a Sirius si pustil telku. Vybrala som knihy, ktoré som si ,,požičala“ a pustila sa do čítania.