Flying Fenix

4. Kapitola

„Inak, Sirius, zajtra neprídem. Zvládneš to tu?“ spýtala som sa a rozhrýzla som cukrík, ktorý som cmúľala. Mala som síce pripravený plán, no bol to jeden z tých, kde sa môže každú sekundu niečo bez varovania zmeniť alebo pokaziť. Ešte raz som si ho rýchlo v hlave prebehla a zase som sa sústredila na rozhovor. No nejako som sa nechytala.
„ …a čo núdzová miestnosť?“ spýtal sa zanietene Sirius.
„Tú sme našli v druhom ročníku, podarilo sa nám prefarbiť pani Norissovú na ružovo a Filch nás naháňal. Vtedy to bola komora na metly, dvere sme mu zatvorili pred nosom no ten si nás vôbec nevšimol,“ Fred i Sirius sa začali smiať.
„Okej páni,“ prerušila som ich náhle, „zajtra ma čakajú problémy, tak si chcem poriadne pospať. Fred, ešte zostávaš alebo ideš tiež?“
„Bežte, už je to pár dní čo som kontroloval Harryho a chcem zistiť ako sa mu darí. Naposledy, čo som sa pozeral bol u Billa a Fleur na večeri. Zdal sa byť v pohode…“ Sirius chcel pokračovať no Fred ho prerušil.
„Nedalo by sa zistiť i niečo o Georgovi?“
„Dalo, lenže to by bolo treba presmerovať celý systém. Ďalšou možnosťou by bolo, keby sa stretol s Harrym. Ale ak zoženiem druhú telku, môžem ju nastaviť na Georgove životné funkcie a potom ho môžeš sledovať,“ vysvetlila som mu celkom ochotne. Zdvihla som sa a podišla ku dverám. „Tak ja idem, majte sa.“


Už keď som sa zobúdzala mala som akúsi zlú predtuchu. Z penziónu som plánovala odísť hneď po raňajkách. No ešte ma čakal malý rozhovor.
„Slečna Savannah, kam idete?“ spýtala sa ma Amai.
„Ty už poznáš presne kedy vstávam, prídem domov alebo si idem umyť zuby, však?“ spýtala som sa jej trošku otrávene i pobavene zároveň. To dievčatko ma neustále prekvapovalo.
„Áno, ale neodpovedali ste mi,“ upozornila ma a na tvári sa jej usadil anjelsky úsmev. Položila som na stôl misky s vločkami pre seba i ňu.
„Kam idem?“ sama som sa zamyslela nad otázkou, ktorú mi položila. Kam vlastne idem? „Navštíviť starých priateľov. Vrátim sa neskoro. Dnes budeš s Eve, dobre?“
„Nie!“ rezolútne zamietla môj nápad. „Nemohla by som ísť s vami? Sľubujem, že nebudem na obtiaž,“ hodila na mňa také psie očká, že som jej nedokázala povedať: „Nie.“ Povzdychla som si a prikývla. Dojedli sme vločky a odišli z penziónu.
Zhlboka som sa nadýchla a vykročili sme smerom ku stredu mesta. Po viacerých odbočkách sme sa ocitli pri hradbách. Chvíľu sme šli popri, až sme uvideli obrovské dvere a hneď vedľa bola ich presná zmenšenina. Oboje pretínali dva kovové pásy a v strede oboch bol v dvojitom kruhu meč pretínajúci pergamen s textom v prastarom, už zabudnutom jazyku. Oboje dverí bolo dokonale uzamknutých nielen obyčajným zámkom, ale aj kúzlami. Na sekundu som si pomyslela, že tu nie je žiaden strážca, no vzápätí mi došlo, že by to bolo až veľmi jednoduché. Pokrčila som plecami a zabúchala na bránu.
„Kto si, že takto zrána…“ hromový hlas sa zasekol a z domčeku vedľa brán sa vynorila obrovská hlava a za ňou ešte väčšie telo. Toto bol očakávaný strážca. No neočakávane mal na sebe namiesto povinnej uniformy len tenké prúžkované nohavice a tielko.
„Sav, teba by som tu nečakal! A ty si kto maličká?“ obor si čupol a postrapatil Amai vlasy.
„Jimmy, Jimmy,“ oslovila som starého priateľa. „To je moja malá prenasledovateľka Amai. Prišla asi tak pred týždňom. Ale preto tu nie som. Však, že ma pustíš dnu? Len na okamih. Prosím,“ žobronila som, no márne. Jediná odpoveď bola známa riekanka: „Je mi ľúto, no bola si vykázaná z centra a ak chcem ešte zopár stoviek rokov pracovať ako strážca, čo chcem, bola by blbosť púšťať ťa dnu.“
„Okej, uznávam, zlý nápad. Ale na tvoju smolu sa musím pozhovárať aspoň s jedným z bratov. Takže opakujem, pustíš ma? Alebo chceš, aby si dáma musela otvárať dvere sama?“ nevinne som sa spýtala.
„Sav, ty už dlho nie si dáma.“
Oči mi zmenili farbu a až neprirodzene sebavedome som povedala: „Áno a podľa toho sa aj správam,“ klipla som očami a bránou otriaslo, no neotvorila sa. Druhý pokus, tiež nepriniesol žiadne ovocie.
„Tú bránu nezničíš, šetri dychom. Zmenili zaklínadlá, neprebiješ sa dnu,“ sklonil sa na úroveň mojich očí a dodal, „a neznášam, keď sa ti tak leskne v očiach, akoby si už mala vyhrané.“
„Veď aj mám,“ velikánskeho strážcu hodilo o bránu. Narobila som síce veľa hluku, ale inak nič. Chvíľu som nečinne stála, no nenapadlo ma čo ďalej. Silné rečičky na to by ma bolo. Dokelu, nepočítala som s Amai, a… priznajme si to, môj plán mal od začiatku chyby.
„Nikdy si nebola veľmi veľký bojovník, prečo sa teraz tak namáhaš? Nehovor mi, že chceš zase niekomu zachrániť kožu.“
„Nezachraňujem… len možno, že niekto objavil spôsob ako sa dostať späť,“ stručne som vysvetlila a výraz na Jimovej tvári vravel, že pochopil. Chvíľu váhal, no nakoniec povedal: „Ak to niekto zistí, tak som odpísaný a teba už fakt nič nezachráni,“ odchýlil dvere na pár centimetrov a ja som sa len tak-tak prešmykla dnu. Ulica bola skoro prázdna a nik si ma nevšimol ako sa približujem spoza obrieho strážcu. Stihla som mu našťastie ešte pošepnúť malú prosbu.
„Kým budem preč, daj pozor na Amai,“ a už ma nebolo. Dvere sa zabuchli a ja som sa ocitla za hradbami. Odtiahla som sa od steny a zhlboka som sa nadýchla. I vzduch je tu lepší. Prikrčila som sa a prebehla po kamennom chodníčku. Nachádzala som sa v neveľkej miestnosti a pozrela pred seba. Uvidela som len seba, zrkadlo. Zadívala som sa pozornejšie, sukňa sa mi trepotala v závane vánku a jej biela farba chytala šedý odtieň. Blúza s modrým lemom, bola našťastie nová. Vďaka tomu sa moje oblečenie ako-tak podobalo na rovnošatu začiatočníkov na Akadémií.

Prešla som malým námestím a uprostred záhrady som uvidela dvoch malých chlapcov. Vyzerali ako jeden, no keď sa človek prizrel bližšie zistil, že majú nielen rozličnú farbu vlasov ale je medzi mini i vekový rozdiel. Podišla som bližšie, no tá nenápadnosť, o ktorú som sa usilovala mi dlho nevydržala. Zbadali ma a prestali s hrou. Pribehli ku mne a ja som so slzami v očiach vyslovila dve mená: „ Roic a Edward.” To bolo jediné na čo som sa zmohla od dojatia. Klesla som na kolená a oboch vyobjímala. Spakruky som si utrela oči, a ešte raz oboch silno objala.
“Bože, po viac než troch rokoch zase vidím svojich malých bračekov! Ako ste mi len chýbali!” Obom som rozstrapatila vlasy a chvíľu som si ich len obzerala. “Nehovorte, že si ma nepamätáte!” povedala som srandovne i výhražne.
“Sanny, akoby sme mohli zabudnúť na našu najlepšiu sestričku pod slnkom?” povedal menší Roic, zatiaľ čo Ed sa snažil opraviť tú škodu, čo som napáchala na jeho účese, no neúspešne.
“Bude to tým, že som vaša jediná sestra?” odpovedala som otázkou.
“Poďme domov,” vyhlásil Ed a vykročil k druhému koncu záhrady. Po pár minútach sme sedeli na zemi v ich izbe a obaja sa mi snažili naraz oznámiť, čo je nové. Z toho všetkého prekrikovania som zachytila len to, že obaja už začali so seminármi a dokonca Roicovy sa podarilo kúzlo bez amuletu.
“…mal som taký divný pocit a rozboleli ma oči. Potom mi Ed povedal, že chvíľu mali krikľavo zelený odtieň!” rozprával nadšene. Ešte chvíľu sa pýšili výsledkami a novinkami, keď sa na chodbe sa ozval zvuk krokov. Tu nikdy nebolo a ani nie je nič za čo by sa dalo skryť. Sedela som uprostred miestnosti a čakala na osud. Ešte pred otvorením dverí sa ozval varovný hlas: „Hej! Čo tu ešte robíte?“ vo dverách stál skoro dospelý muž, na sebe mal uniformu zástupcu, dlhý biely kabát, s červeným lemom a na chrbte mal určite rodinný symbol, no na ten som nevidela. V ruke držal kľučku.
„Nemáte byť náhodou na seminároch?“ no vetu nedopovedal s rovnakým naštvaným tónom ako začal. S otvorenými ústami na mňa pozeral. Toto nedopadne dobre.
„A-ahoj,“ so strachom som pozerala do očí môjmu staršiemu bratovi. Zrazu som pocítila prudkým náraz do brucha a treslo mnou o stenu. Zdvihla som hlavu a opäť sa zahľadela do neprirodzene tmavomodrých očí. Už si ani nepamätám akú farbu majú jeho oči. Stále len tá hrozná modrá. Znechutene som si pomyslela a zdvihla sa zo zeme. Zúrivo som klipla očami a braček len-len ustál môj útok. Napriek tomu sa pousmial.
„Ale, nejako si nám zoslabla. Povedz prečo si po toľkých rokoch prišla? Len aby si dostala nakladačku?“ opýtal sa nevrlo a ja som nechápala. Tak veľmi sa zmenil?
„No tak, Cass. Prišla som ti oznámiť, že…“ nedopovedala som, zase ma hodilo o stenu. Dokelu, čo sú všetky steny také tvrdé alebo len v tomto dome?
„… oznámiť, že niekto dole…“ ani som sa nezdvihla a zase som letela k stene.
„No tak, bráň sa!“ začínal ma štvať, neznášam, keď ma ľudia nenechajú dohovoriť.
„Neprišla som sa hrať. Dole niekto našiel a čo je horšie, aj použil Kameň Zmŕtvychvstalých* posledné dve slová som skríkla a Cass preletel miestnosťou. Do kelu! Pribehla som k nemu a za mnou bežali Roic a Ed.
„Prepáč, ja… nechcela som,“ začala som sa ospravedlňovať.
„Nepotrebujem tvoje ospravldnenia,“ vstal a pozrel na mňa. Potretí krát som ucítila ľadovú päsť, no tentoraz bola slabšia. Obzrela som sa a zboku na mňa letela spŕška malých ľadových šípok. Dotrhali mi oblečenie a trochu doškrabali kožu, no nič strašné. Čo sa tu deje?
„Neboj, nemám v pláne ti nejako vážne ublížiť, predsa len si moja sestra.“
„Ty si fakt zošalel?“ hodila som po ňom slabšiu ohňovú guľu, no on urobil to isté s ľadom. Sme rodina, máme rovnaký štýl boja. Pousmiala som sa v duchu. Útoky sa zrazili a ľad i oheň sa rozprskli na všetky strany. Až v tú chvíľu som si spomenula. Roic a Ed! Zrejme i Cass si to uvedomil neskoro, lebo sa s hrôzou pozeral tým istým smerom ako ja.

„Stačilo!“ výkrik sa rozľahol domom. Pred mojimi malými bratmi bola silná stena akoby z vody, a Edwardovi svietili oči fialovým odtieňom. „Prestaňte! Veď v minulosti ste…“
„Minulosť treba nechať minulosťou,“ zasiahla som miernym tónom. V tej sekunde som sa cítila strašne, kvôli mne bolo skoro ublížené mojim najmilším bračekom.
„Máš len dvanásť, nemôžeš si ani pamätať, ako sme so Sanny vychádzali!“
„Ha! Nazval ťa Sanny!“ skríkol nadšene Roic a objal ma. „Nie je to stratené!“
„Vy dvaja ste strašný!“ povedali sme ja i Cass, naraz. „Tak prečo si tu?“ zmenil tému.
„Ako som vravela, kým si sa zo mňa snažil urobiť porcované mrazené koláčiky,“ povedala som s nádychom nepodarenej irónie v hlase. „Dole niekto našiel Kameň Zmŕtvychvstalých a znásobil jeho moc tak, že privolal troch z Tunelu a Strážcu veže.“
„Tunel? Strážca veže?“ spýtal sa Roic, Ed mu temer okamžite odpovedal: „To sme mali minule na prednáške! Strážcovia sú k vežiam prikovaný kúzlom Wiatrais, jej účinok je jednoduchý, každý kto v dolnom svete prejde Befaarsom alebo jednoducho "závesom", príde sem hore s týmto kúzlom pripútaným k sebe. Viaže ho k veži a nedovoľuje mu odísť ďalej než na vzdialenosť jedného kilometru.“
S údivom som pozrela na Edwarda. Musela som potlačiť chuť, mu zatlieskať.
„Presne Ed a hovorili vám aj presnejšie o Tunely?“ spýtal sa najstarší z bratov a z hlasu bolo jasné, že je na svojho brata patrične hrdý. Ed sa smutne pozrel.
„To nevadí,“ usmiala som sa a postrapatila som mu blond vlasy, „ skrátene povedané dostať niekoho z Tunelu, by chcelo väčšiu moc ako má Casseario alebo ja.“

                       < predchádzajúca            nasledujúca>