Flying Fenix

2. Kapitola

Kráčali sme po mne tak známych uliciach, no môj nový známy Fred Weasley, ktorý niesol na pleciach spiacu Amai, sa však neustále rozhliadal. Nakoniec sa spýtal, otázku čo mu zjavne už hodnú chvíľu behala po rozume: „Je nejaká možnosť ako sa dá vrátiť späť?“ opýtal sa a sklopil zrak. Prekvapene som naňho pozrela.

 „Ale no tak, si tu ani nie pár hodín a už by si sa vracal? Daj tomuto svetu šancu.“ odpovedala som mu i keď nepriamo, no musela som dodať, „Veľmi ti chýbajú?“ namiesto odpovede Fred mlčal a opäť sa pustil do prezerania si okolia, i keď tentoraz nie s takou radosťou.

 „Ako dlho si tu už?“ spýtal sa, keď skončil s obzeraním si staromódnych domov, ktoré lemovali celú cestu.

 „To je už nejaký ten čas.“ začala som zahovárať.

 „Ale, no tak. Vieš o mne, tak povedz i ty niečo o sebe.“ dobiedzal.

 „Máš šťastie, že sa mi nechce hádať inak by si sa nedozvedel ani slovko,“ povedala som s úškrnom na tvári a začala prezrádzať jedno z mojich tajomstiev. „Pff, čo už s tebou. Narodila som sa tu…“ ani mi nedovolil dopovedať vetu a hneď moje rozprávanie prerušil, dosť očakávanou otázkou. „Počkať, počkať ako narodila?“ musela som zasmiať. Po chvíľke som sa dosmiala a so slzami v očiach mu odpovedala.

 „No… vieš keď sa muž a žena majú radi…“ začala som poučným hlasom, „tak…“

Pozrel na mňa karhavým pohľadom, „Neboj, chodil som do školy.“ povedal jemne otráveným tónom.

Zastala som pred štvrposchodou ošarpanou budovou. Nad vchodom sa húpala ceduľa s temer nečitateľným nápisom: Detský domov, a pod tým, trochu menším no o to nečitateľnejším písmom, jedlo a ubytovanie zdarma.

 „Vďaka za doprovod, ale už som doma.“ Povedala som, odomkla dvere a odtiaľ sa na mňa vyvalila banda malých príšeriek.

 „Vitaj Spať!!!“ „Kde si bola celý deň?“ „Kto je to?“ takými to i podobnými otázkami som bola zasypaná. Okolo mňa zrazu bolo približne dvadsať detí, vo veku od dvoch a niektoré boli i staršie než ja. Temer Freda vyhodili z domu, našťastie som ho chytila za rukáv a deti hneď urobili menší koridor, tak mohol prejsť.

 „Eh, heh,“ premáhala som smiech, „od… odnes ju hore Evelin ti ukáže voľnú izbu.“ Z hŕstky detí sa odpojila malé blond dievčatko, ktoré sa rozbehlo hore schodmi a Fred s malou Amai, ju nasledoval. Po chvíľke sa vrátil a zvalil sa vedľa mňa do ošarpaného červeného kresla.

 „Tak, tu teda bývaš… A kto, čo bolo to prepadové komando u dverí?“ spýtal sa trochu detinským tónom. Pozrela som naňho a uškrnula sa.

 „Asi pred rokom som sa sem presťahovala a vyvesila ten nápis,“ na chvíľu som sa zastavila a zamyslela, „ no vtedy bol ešte čitateľný. Keď som sa prechádzala po uliciach všimla som si veľa detí, ktoré spávali vonku. Prišlo mi ich ľúto a tak som ich pozvala dnu. Zo začiatku ich bolo len zopár a po pár mesiacoch sa rozniesol chýr o mojej skvelej kuchyni a zrazu ľudí začalo pribúdať, poniektorí zostanú len na noc a iní i na pár týždňov.“ pripomenula som si nedávne časy. Z vedľajšej izby prišla Evelin a v rukách niesla dva poháre, fľašu nejakej minerálky a pivo. Všetko postavila na stôl a sadla si na potrhaný gauč, na ktorom bola prehodená nová vyšívaná deka. Prenikavo sa dívala na Freda. Po asi piatich minútach sa spýtala.

 „Sav, zvykne priviesť nováčikov ale nikdy takých zlatých.“ povedala zlatunko. Pozrela som na ňu prekvapene. „Hej!“ štuchla som do nej a začala som si prezerať už tak známu izbu. V jednom rohu pohovka, kde teraz sedela Eve, hneď vedľa moje kresla a malý drevený stolík na ktorom boli položené staré hodiny, ktoré pravidelne tikali. Tik-tak, tik-tak, tik-tak. A samozrejme ešte v strede stôl, na mramorových nohách a sklenenej doske, stáli nedávno donesené fľaše. Ďalej bolo Fredovo kreslo. V druhom rohu bola veľká skriňa a vedľa dve malinké postieľky.

 „Fred, toto je Eve, známa svojou drzosťou, tak si ju moc nevšímaj. Eve, Fred.“ Stručne som ich predstavila a Eve ma obdarila kyslým úsmevom.

 Z vedľajšej izby nakuklo dievčatko. Tentoraz to bola malá Sylv, ktorá oznamovala neskorú večeru.

 „A fakt je už neskoro, kto varil?“ opýtala som sa a prešla do jedálne. Hneď za mnou vošli Fred a Eve, ktorý sa smiali na nejakom vtipe. Ocitli sme sa v priestrannej miestnosti, v ktorej väčšinu priestoru zaberal dlhý drevený stôl, pri ktorom bolo naukladaných okolo dvadsať stoličiek. Sadla som si a vedľa mňa sa pousádzali ostaný obyvatelia tohto zapadnutého domčeku. Jediné miesto pred ktorým bol taktiež tanier zostalo voľné, Fred pochopil a prisadol si. Po chvíľke váhania a Evenom priznaní, že varila ona, sa tiež pustil do jedla.

 Je to záhada, ale aj mne chutilo, a to je Eve preslávená svojím antitalentom na všetko, čo vyžaduje pozornosť dlhšie ako desať minút. Keď sme dojedli deti sa začali Freda vypytovať na novinky z dola, hneď ako povedal, že vlastný obchod s žartíkmi deti sa rozžiarili. Dokonca im predviedol krátke vystúpenie, kde dokonca žongloval. Bohužiaľ som prerušila túto zábavu okolo desiatej vetou: „Ale už je fakt neskoro! Všetci hajde do postelí!“ ozvalo sa nespokojné mumlanie, ale všetci sa podriadili. Fred sa ponúkol, že mi pomôže s riadom, čo ostal od prvej večere a keďže nikomu inému sa nechcelo zase to zostalo na mne.

 „Vážne nemôžem čarovať?“ spýtal sa po asi štvrtom umytom tanieri.

 „Tvoj prútik bol dosť v zlom stave už keď si dorazil a pochybujem, že by som bola schopná ho opraviť. Prepáč.“ dodala som, keď som uvidela ten sklamaný pohľad, čo sa mu usadil na tvári.

 Keď po asi desiatich minútach ticha boli všetky taniere čisté, vyšli sme do haly a odtiaľ, priamo hore točitými schodmi. Koberec, niekedy čistý hnedý, bol teraz už špinavý kvôli večnej špine, ktorá sa na ňom usádzala keďže sa nikomu nechcelo ho čistiť. Schody si raz za krok vŕzgali, ale inak nič neprerušilo to vtieravé ticho. Vyšli sme na druhé poschodie a zabočili doprava. Šla som až na koniec chodby a otvorila posledné dvere. Fred zjavne pochopil a vošiel do miestnosti.

 „Keďže tu bývajú poväčšine dievčatá, budeš bývať tu, na treťom poschodí, kde bývam len a ja a Eve.“ povedala som. Fred sa rozhliadol. Pri dverách bielizník a skriňa, ďalej posteľ a malý stolík. I keď izba bola jedna z tých menej zariadených, zjavne sa Fredovi páčila lebo sa hodil na posteľ a vyzeral akoby sa chystal niečo povedať, no skôr než stihol povedať čo len slovko, zaspal.

Nasledujúce ráno. Ráno som, ako obyčajne vstala a začala pripravovať raňajky pre všetkých obyvateľov. Temer som zabudla, že je tu i Fred. Čo asi rád raňajkuje? napadlo ma, keď som prestierala stôl. Ukladala som asi desiaty tanier, keď do jedálne vošla Eve, ktorá viedla malú Amai. Dievčatko japonského pôvodu, ktorá sem prišla niekoľko minút po Fredovi.

 „´Bré ránko! Ako si sa vyspinkala?“ spýtala som sa novej obyvateľky môjho domčeku, ktorá si ešte pretierala oči. Zažmurkala a pozrela na mňa.

 „Dobre, vďaka.“ zamumlala, pozrela na stôl a pripravené raňajky. „To - to je i pre mňa?“ spýtala sa nesmelo. Trochu unavene som na ňu pozrela a s úsmevom som prikývla. Amai sa šťastne usadila tesne pri mne - ja som typicky sedela za vrch stolom. Po chvíľke sa začali zbierať ostatný obyvatelia. Medzi poslednými prišiel i Fred a sadol si vedľa Amai, kde bolo jedno z mála voľných miest. Dojedla som, upratala tanier a vyšla z jedálne. Sadla som si na schody a pozorovala ostatných ako jedia. Po asi desiatich minútach všetci doraňajkovali. Väčšina vyšla rovno hlavným vchodom von, do ulíc mesta a zopár sa ich vrátilo hore schodmi naspäť do izby. Vstala som a popratala tých zopár zabudnutých tanierov.

 „Kam teraz pôjdete?“ zdvihla som hlavu a všimla som si Amai. Stále sedela za stolom, no tanier už pred ňou neležal.

 „Asi pôjdem nakúpiť a potom do veže za Siriusom.“ všimla som si jej spýtavý pohľad a tak som dodala, „chcela by si ísť so mnou?“ Usmievajúc sa vyskočila zo stoličky. „Ešte si zbehnem do izby, dobre?“ povedala som jej a vybehla hore schodmi až som zmizla nad zábradlím.

 Vychádzala som z izby keď ma niečo napadla. Otočila som sa a prešla na opačný koniec chodby. Zaklopala som. Z druhej strany sa ozvalo mumlanie, vošla som teda dnu.

 „Ahoj.“ pozdravil ma Fred, sedel na posteli a hľadel do zeme. Podišla som k nemu.

 „Awojky!“ pozdravila som typicky, „ideme s Amai do mesta nakúpiť nejaké jedlo, nechceš sa pridať?“ opýtala som sa. Ako odpoveď sa mi dostalo obyčajné, hmm… ale Fred sa zdvihol a šiel za mnou von. Pri vchode som chytila malé dievčatko za ruku a vyšli sme z domu.

 „Odkiaľ je vlastne všetko jedlo?“ opýtal sa zrazu Fred.

 „Niečo tu ľudia dokážu dopestovať a niečo je dovážané zdola.“ odpovedala som, akoby to bolo nad slnko jasné. Pocítila som zaťahanie za rukáv a pozrela na Amai.

 „Takže môžem dostať nejaké lízatko?“ spýtala sa s iskričkami v očiach. Pozrela som na ňu a prisľúbila, že jej určite nejaké zoženiem, no nie zrovna dnes.

 „Awojky! Jess, čo dobrého dnes máš?“ spýtala som sa starej známej, trhovej obchodníčke. I ona kedysi prešla cez moju bránu.

 „Zvlášť pre teba som schovala tieto červenučké jablká, doviezli ich len včera ráno.“ usmiala sa a vybrala spod pultu menší batôžtek a pootvorila ho. Bolo v ňom asi jeden a pól tuctu krásnych červených jabĺk. opäť ho zaviazala a ja som ho od nej vzala.

 „Inak skoro som zabudla, toto ťa bude zaujímať.“ na chvíľu sa odmlčala, dopriala si hlboký nádych a zase pokračovala, „medzi tými, čo doniesli včera a dnes tovar bol i Casseario. Asi si ma pamätal, alebo už má prístup i k tvojim papierom, ale mám ťa pozdravovať a máš sa niekedy zastaviť.“ odkázala mi s úškrnom. Podala som jej zopár mincí a odišla.

Podobne bolo i pri ostatných obchodíkoch, teda okrem impertinentných poznámok. Po približne troch hodinách sme sa vracali naspäť do domčeku.

 „Daj, vezmem ti niektoré z tých tašiek, dobre?“ ponúkol sa opäť Fred, no moc nečakal na odpoveď a vzal mi tašky. Prekvapene som naňho pozrela, no nesťažovala som sa.

 „Netušila som, že si takýto gentleman. Podľa Siriusa si viac vtipkár.“ poznamenala som no pri pohľade na jeho tvár, som ihneď zmĺkla.

 „Lenže vtipkárom som prestal byť, keď som sa dostal na toto prekliate miesto.“ povedal nie s hnevom, ale s bolesťou.

Amai si zjavne ničoho nevšimla a veselo cupitala vedľa mňa. Držala ma za ruku a hmkala si nejakú melódiu. Keď sme dorazili späť do penzóniku, pustila ma a bežala otvoriť dvere. Nákup som rýchlo naskladala v kuchyni a už som sa zberala zase preč. V dome bolo len zopár ľudí no tí sľúbili, že dajú na malú pozor. Nechcela som ju brať do veže. Jej sa zas nechcelo ostať zavretá v dome a tak som jej sľúbila, že jej zoženiem hneď dve lízatká.

 „Mohol by som ísť s tebou?“ opýtal sa Fred, ktorý ma zastavil vo dverách.

 „Radšej nie.“ odpovedala som úsečne a chcela vyjsť, no nepustil ma.

 „No tak, mňa len lízatkom neukecáš,“ uškrnul sa. Rezignovane som prikývla a spolu sme sa vydali opäť cestou k veži. Narozdiel od včerajška, ale nebola taká tichá ako tá minulá.